V tomto článku som dal svoj osobný názor na celú situáciu v Európskej únií a eurozóne. Budem vychádzať z minulosti a z toho čo viem. Dám tam však aj svoj osobný a subjektívny názor s ktorým nie každý môže súhlasiť.
SPOLIER : Dosť o tom píše aj Juraj Karpiš v knihe zlé Peniaze.
Eurozóna sú v podstate krajiny, ktoré majú EURO. Takže rozdiel medzi EÚ a eurozónou je jasný. Napríklad Česká republika je v EÚ, ale keďže nemá euro, tak nie je v eurozóne. Čo to pre ňu znamená? Ich Česká národná banka pracuje s úrokovými sadzbami. My keďže máme euro, tak naša Slovenská národná banka nenastavuje úrokové sadzby, ale robí to za ňu ECB - Európska centrálna banka.
Môžeme sa presunúť XY rokov dozadu na prípad Grécka. Jeho dlh sme zaplatili všetci. Ako to však vysvetliť jednoducho. Použijem prirovnanie od Juraja Karpiša, ktoré použil v knihe a zdá sa mi aj dosť trefné. Predstavte si to tak, že by všetky štáty eurozóny mali prístup do spoločnej špajze. Slovensko, Nemecko, Francúzsko, Grécko, Španielsko a tak ďalej. Lenže pri špajzy by nebola žiadna limitácia, koľko si daný štát môže zo špajze zobrať. Takže v podstate si každý štát mohol prísť a mohol si zobrať čo chcel a koľko chcel.
Avšak potom zrazu špajza bola prázdna. Už v nej nebolo nič, pretože štáty zobrali všetko. Kto teraz špajzu doplní? Kto teraz do špajze niečo prinesie? Slovensko? Francúzsko? Samozrejme, že nie. Prinesú to opäť všetci. A takto nejako to funguje.
Grécko dlhé roky už pri vstupe do EÚ manipulovalo svoje štatistiky ohľadne HDP, dlhu a podobné veci, ktoré boli od EÚ jasne dané aby štát vedel vstúpiť do eurozóny. Grécko tieto štatistiky ovplyvnilo tak, aby dosiahlo svoje. Skrz nezodpovednú politiku sa dostalo na pokraj krachu. Kto sa na to zložil? Samozrejme všetci a najviac Nemecko.
Celý problém dnešného sveta je ten, že ako EÚ zachránila Grécko, tak aj USA zachránila v roku 2008 svoje banky a finančný systém. Ako sa tento systém zachránil? Tlačením nových zlých peňazí a v podstate len ďalším nafukovaním dlhu. Problém sa odložil na neskôr. To je ,,moderné" riešenie a liek na všetko. Určite poznáte názor ,,TOO BIG TO FAIL." Ak je nejaká banka strategický dôležitá a mohla by ohroziť systém, tak napriek krachu sa zachráni zo štátnych peňazí. Takto aktuálne funguje ako EÚ, tak aj USA.
Vtedy to bolo Grécko, dnes je to Taliansko. Situácia v EÚ je taká, že všetky štáty trpia vysokou infláciou. Niekde aj cez 20% ako Estónsko. Toto sú naozaj extrémne čísla a veľký problém pre bežných ľudí. Centrálna banka však tento jav môže priamo ovplyvniť zvyšovaním úrokových sadzieb. Fed v USA to už robí a u nich je úroková sadzba už na úrovní cca 3,50%. My v EÚ sme stále pod 1%, aj keď tu už máme niekoľko mesiacov dvojcifernú infláciu. Prečo teda ECB čaká? Pretože zvýšenie úrokových sadzieb by dosť výrazne skomplikovalo život extrémne zadlženému Taliansku.
ECB sa tým ani nejako verejne netají. Takže ak si niekto myslí, že inflácia u nás skončí len tak skoro, tak na to môžeme zabudnúť. ECB kvôli Taliansku necháva napospas inflácii úplne všetkých. Namiesto toho, aby došlo ku defaultu a reštrukturalizácii celého dlhu do ktorého sa Taliansku nezodpovedne dostalo, tak budeme vysokou infláciou trpieť všetci.
Euro kleslo voči doláru o 22% za 630 dní. Aktuálne je už 1 euro slabšie ako 1 dolár. Čo je znova pre nás ako investorov problém. Prečo? Pretože svetová mena je dolár a aj my na krypte investujeme najmä v USD či USDT a iných stablecoinoch naviazaných na dolár. Aktuálne si už za eurá kúpime menej tetherov a iných stablecoinov.
Okrem vysokej inflácie, ktorá požiera rodinné rozpočty bojujeme ešte aj s nepriaznivým kurzom.
Zdroj: Tradingview.com
Sám som zvedaví, čo dnes Lagardová povie, ale za mňa je to úplne jednoznačné. Kvôli Taliansku trpíme všetci a ECB nemá gule robiť viac. Zase doplácame na iné štáty a zase zachraňujeme niekoho spoločne. Zlé je to, že my si vlastne ani nemôžeme vybrať či niekoho chceme zachrániť alebo nie. Máme to rovno nariadené.
Najhoršie na tom je, že záchrana bude len dočasná. Problém sa odloží na neskôr a bublina sa znova nafúkne. Namiesto toho aby sa problém vyriešil na trvalo a pár rokov sa Taliansko proste reštrukturalizovalo, tak problém odložíme na neskôr a o pár rokov to tu budeme riešiť znova. Aby to však nebolo len o Taliansku, tak vo veľmi zlej situácii je rovnako aj Španielsko či Portugalsko.
Môj záver je taký, že čo sa týka inflácie, tak sa pripravte naozaj na veľmi kruté a zlé obdobie. Ak je inflácia pomaly dvojciferná a že vo veľa štátoch je a základný úrok je aj po niekoľkých mesiacoch pod 1%, tak čo na toto povedať? Čakajú nás veľmi ťažké inflačné časy.
